Interview s autormi výstavy Pravý okamih, Magna gallery Piešťany

Pawla Šoltisová

— Na výstave v Magna gallery ma oslovili na vašich obrazoch okrem iného, prvky kaligrafie. 

Kaligrafia ako umenie krásneho písma, je súčasťou mojej profesie. Som grafická dizajnérka a pracujem s písmom, zväčša už digitálnym. O to viac ma baví vo voľnej tvorbe vracať sa k historickým štýlom latinkovej kaligrafie a písať ručne. Mojou vášňou je prepájenie latinky s čínskou a japonskou kaligrafiou, ktorá ma inšpiruje expresivitou a hĺbkou. Priviedla ma k autentickejšiemu výrazu, aj nebáť sa nedokonalosti. V mojich obrazoch sa vyskytuje písmo v mnohých formách – rukopisné, typografia, rada pracujem so symbolmi a kódmi.

— Vo vystavených prácach používate okrem tušovej kaligrafie aj ďalšie techniky – koláž, asambláž a na viacerých prekvapia plošné spoje…

Rozhodla som sa po rokoch vystaviť moju diplomovku, súbor obrazov inšpirovaných básnickou zbierkou Daniela Heviera, Elektrónkový klaun. V tom čase som objavila plošné spoje, ktoré používal môj otec, povolaním technický inžinier, a mňa očarili ako záhadné labyrinty. Skúsila som, či sa dosky plošných spojov dajú tlačiť na grafickom lise a vyšlo to zaujímavo. Domaľovala som ich fantazijne surrealistickými figurálnymi motívmi. Prídu mi nadčasové a keď dnes čítam Hevierove verše z roku 1983, sú mrazivo aktuálne.

Keď som nedávno objavila s diplomovkou aj zvyšné tlače z plošných spojov, napadlo mi zrecyklovať ich a vznikla nová kolekcia obrazov. Experimentovala som, obohatila ich o kaligrafické expresívne ťahy štetcom a koláže, často používam ako akcent staré poštové známky alebo ochranné kódy. Na výstave sa môžu návštevníci presvedčiť, že v mojej práci je vnútorná kontinuita napriek dlhšej pauze, keď som sa naplno venovala dizajnu a pedagogike.

— Z výstavy na mňa dýcha fashion aj art. Môže sa to vzájomne skombinovať?

Prečo nie. Istý čas som robila výtvarnú redaktorku v módnych časopisoch a nasala som vizualitu tejto sféry. Zostalo mi veľa kvalitných zahraničných vydaní magazínov, v ktorých aj dnes nájdem fotografie, čo silne zarezonujú. Používam ich fragmenty do analógových koláží. Treba ale povedať, že pre fashion a dizajn-magazíny fotia najlepší umeleckí fotografi, nejde o lacné komerčné katalógy. Ja pri listovaní skôr idem po atmosfére, výrazoch a pocitoch, ktorými to výstrižok sprostredkuje v nových súvislostiach. Do koláží kombinujem aj iné podklady, stránky zo starých kníh, geografické a astrologické mapy, strihové schémy na šitie, či nájdené veci.

— Dočítal som sa tiež, že ste získali ocenenie za najkrajšiu knihu….

Ide o monografiu manželovej tvorby „KW“ (dá sa získať v galérii). V roku 2006 som sa pustila do vydavateľskej činnosti, tejto publikácii som robila editorku a spolu s našou dcérou, grafickou dizajnérkou, aj vizuálny koncept a grafickú úpravu. Zámer bol komplexne spracovať manželovu tvorbu, čo nie je jednoduché, keďže sa venuje mnohým disciplínam: šperku, scénografii, architektúre, dizajnu, kresbe, maľbe… a určite som na niečo zabudla. Nechceli sme len sucho zdokumentovať jeho práce, ale zachytiť esenciu tvorby, ktorá je hravá aj vážna, občas provokatívna. Dať jej obsahovo atraktívnu podobu a formu, ktorá s nadsádzkou evokuje stredoveké knihy či bibliu.

— Aký si myslíte, že má význam umenie a kultúra pre budúcnosť Slovenska?

Veľmi veľký. Učím na strednej umeleckej škole a viem, že už na základných školách sa veľmi zanedbáva rozvoj výtvarnej, dramatickej aj hudobnej výchovy. Sú úplne na okraji, veď to môže pomaly učiť aj školník. Ale je to vo všetkých stupňoch škôl. Potom sa v našej spoločnosti kultúra zamieňa za zábavu, nazve sa kultúrny priemysel a mnohí, aj vysokoškolsky vzdelaní ľudia, nevedia často rozoznať skutočné hodnoty od braku. Celková nekultúra sa prejavuje vo vkuse, vzťahoch, vulgárnosťou v politike či v širších súvislostiach. Myslím, že žneme dlhodobé podceňovanie tejto sféry.  

— Pred pár dňami mala Magna Gallery vydarený workshop maľovania. Čo tak tvorivá dielňa s témou kaligrafie?

Som za! Výtvarné kurzy a workshopy organizujem pre verejnosť v Ateliéri Amulet už vyše 10 rokov. V poslednom období sú najobľúbenejšie práve s témou kaligrafie. Návštevníci majú rôzne motivácie sa zúčastniť – niektorí chcú remeselne zvládnuť techniku pekného písania, iní majú zámer písať kroniku, ďalší hľadajú zmysel v kreatívnom naplnení voľného času. Rada ich pri tom inšpirujem a  sprevádzam.

Ďakujeme za rozhovor

Karol Weisslechner

— Pozerám, že na výstavu šperkov ste skvele pripravený. Máte aj vlastné originálne vitríny…

V každej galérii pri príprave výstavy nechám najprv zapôsobiť priestor a snažím sa svojimi inštaláciami o interakciu, aby vzniklo niečo nové, silné. A potom to treba dotiahnuť do praktických detailov – po posledný háčik, takže mám všetko v kufri so sebou. Asi nezapriem svoju pôvodnú profesiu architekta.

— Aká bola vaša cesta od architektúry ku šperku?

Vyštudoval som architektúru na VŠVU, bol som posledný študent profesora Vojtecha Vilhana. Spočiatku som tvoril autorský šperk popri interiérovej tvorbe. Boli to zväčša väčšie objekty, také architektúry v krajine tela. Viedol som na VŠVU architektonický ateliér a vyzeralo to, že tadiaľ sa bude  uberať moja cesta.

Získal som ale zaujímavé príležitosti v oblasti moderného a experimentálneho šperku. Pobyty na šperkárskych sympóziách mi dávali silné podnety a priateľstvá. Postupne som sa spriatelil s nestorom umeleckého šperku na Slovensku Antonom Cepkom, ktorý zároveň patrí so svetovej špičky v tejto oblasti. Ten ma v roku 1995 oslovil, aby som prevzal ateliér šperku na VŠVU, čo bola veľká výzva, ktorá zmenila moje ďalšie smerovanie.

Ja vnímam paralely medzi architektúrou a šperkom, pretože obe súvisia s ľudským telom a osobnosťou. Je to vec dimenzií a vyjadrenia formy.

— Čo pre vás šperk znamená?

Šperk je kozmos – už starí Gréci ho tak nazývali – prach hviezd. Pre mňa je to taký môj vesmír. Väčšinu šperkov tvorím z patinovaného striebra, kameňov a pigmentov. Aj ten, čo vyzerá ako brúsený kameň je veľmi ľahký. A práve to ma na tvorbe šperkov láka,  tá remeselnosť a rôzne finty, technologické záludnosti. Zlatnícke remeslo je jedno z najstarších a stále sa učím, každý nový objekt mi pri tvorení pripraví nové dobrodružstvo, napätie a niekedy neúspech.

Treba povedať, že súčasný autorský šperk nie je vždy určený na bežné nosenie. V mojich šperkoch sú ukryté osobné odkazy, zážitky a mytológie. Sú to malé sochy a objekty.

— Vystavujete aj cyklus kresieb Obsesie…

Sú to všetko moje reflexie. Pri kreslení prestanem vnímať realitu a dokážem sa úplne povzniesť niekam do iných končín, povedzme medzi zemou a nebom? Motívy sú úplne spontánne, nie sú kalkulované dopredu. Pracujem so sépiovým tušom, niektoré kresby dodatočne dopĺňam pigmentom a zlátením.

— A čo vaša pedagogická činnosť?

Ako som spomínal, začal som v deväťdesiatom roku na katedre architektúry a potom som 28 rokov viedol ateliér Kov a šperk SML_XL, kde študenti tvorili od šperku cez objekty stolovania, interiérové objekty až po XL záležitosti do exteriéru. V škole končím, no som rád, že som mal možnosť sprevádzať silnú generáciu tvorcov, ktorí sa po štúdiu uchytili na domácej a medzinárodnej výtvarnej scéne aj v oblasti šperku, dizajnu a voľnej výtvarnej tvorby.

— Aký má podľa vás význam v dnešnej dobe umenie a kultúra?

Nesmierne dôležitý. Čo sa týka podpory umenia zo strany štáty, je to zúfalé, ale to vieme…  Vizitkou vyspelej spoločnosti sú aj súkromné galérie, ktoré podporujú umenie. Vďaka za to!

Druhá vec je, že u nás nie je taký zvyk navštevovať galérie a iné kvalitné kultúrne podujatia, ako je to na západe. Ale to by sme sa zase dostali ku školstvu a celkovému nastaveniu spoločnosti. Rád by som v tejto otázke zostal optimistom.  

Ďakujeme za rozhovor