Eva Činčalová – Skrytá identita

Magna Gallery Vás pozýva na výstavu Evy Činčalovej – Skrytá Identita. Výstava potrvá od 3.4.2024 do 31.5.2024.

Eva Činčalová

Eva Činčalová nanovo premýšľa o tradičných žánroch maliarstva ako je portrét, zátišie či krajinomaľba. Prepája ich s dnes azda najrozšírenejšou skúsenosťou s technickým obrazovým záznamom, čo sa prejavuje hlavne v kompozícii námetu, v orezaní scény či rozostrení, ktoré následne prenáša do maliarskeho média.

Na výstave v galérii Magna predstavuje sériu malieb a kresieb, ktorá okrem týchto aspektov približuje dve polohy ženského sveta. Tá prvá otvára „večnú“ tému krásy a ženského (seba)vnímania cez domáce skrášľovacie procedúry a mediálne vzory atraktivity. Zasahujú nás možno o to silnejšie, o koľko nám digitálne zrkadlá nastavujú odraz nášho výzoru. Podkladmi pre Činčalovej diela sa stali selfie rozličných žien v kozmetických maskách. Dôležitá bola práve poloha autoportrétnej fotografie, v ktorej ženy prebrali kontrolu nad vlastným obrazom aj v tejto pre ne možno nelichotivej situácii. Napriek tomu, že im samotná maska dodáva skôr komický vzhľad, často nedokážu odolať sebaštylizácii v podobe grimás a naučených póz.

Pleťová maska, ktorú si ženy nanášajú v intimite domova, ma často podobu rituálu. Viac ako silnú zmenu vizáže plní funkciu selfcare placeba k osobnej spokojnosti, napriek tomu ju sprevádza iracionálna viera v zázračné ingrediencie. Do hľadania skvelých výsledkov a akéhosi „wow efektu“ býva investovaných veľa času a peňazí. Je však otázne, nakoľko táto starostlivosť dáva v zmysle sloganov vyniknúť nášmu skutočnému ja a nakoľko len podporuje zapadnutie do naturalizovaných predstáv a imperatívov o našom vonkajšom vzhľade. Nedá sa pritom nevidieť paralela s metaforickým preberaním „masiek atraktivity“ ktoré nachádzame vo vizuálnej kultúre a takmer nevedomky ich aplikujeme na vlastnú tvár.  

Opačným koncom tejto aktivity, ktorú radíme k akémusi typu domáceho wellness, sú momentky domácich prác. Opäť ide predovšetkým o fotografickou estetikou zachytené tradičné a nikdy nekončiace práce, súvisiace s prípravou domáceho jedla, pečiva či zaváranín. Tieto časovo náročné aktivity boli dlho vnímané ako znak „dobrej gazdinky“ a dodnes si ich spájame s vytváraním pocitu domova. Ide tak o inú formu starostlivosti, ktorú v domácom prostredí ženy prevádzkujú pre iných, a tvoria tak akýsi protipól starostlivosti o seba.

Fotografické vzory svojou kompozíciou ostávajú v autorkinej tvorbe priznané. Podobne v maľbe narába s ich vizuálnymi kvalitami, typickými pre tento tento typ rýchlo a masívne vznikajúcich obrazov. Prevedenie „nízkych“ predlôh v tradične pomalých a honosnejšie vnímaných technikách kresby a olejomaľby upriamuje pozornosť na zdanlivo banálne, ale spoločnosť plošne zasahujúce témy.

Jana Babušiaková,
kurátorka výstavy